Vôňa ulice

Autor: Tomáš Eckhardt | 27.10.2007 o 20:16 | Karma článku: 6,62 | Prečítané:  1396x

Padá lístie. A v momente, keď som nastúpil do trolejbusu, aby som zašiel na internát, zacítil som ju. Žena, chúliaca sa takmer v embryonálnej polohe na sedadle v kúte. Dlhý čierny kabát zahaľoval jej štíhlu postavu. Bola cítiť. Zatuchlinou podchodu. Špinavou bielizňou. Trápením. Ale ako som sa tak pozrel navôkol, v tvárach okolostojacich som zbadal úškrn alebo grimasu. Neviem to popísať. Znenazdajky, úplne nečakane, ten ostrý zápach prestal pôsobiť na moje zmysly. Akoby už neexistoval. A to jediné odporné čo som dokázal absorbovať boli ľudia. Otáčali sa, keď nastupovali. Akési zhnusenie zavládlo atmosférou trolejbusu. Zdanlivo či menej ich zaujala. Ja som, ale už nevnímal ju, ale ich. Odcudzenie a sotva ľútosť. Sotva.

Prederavené igelitky známej červenožltej kombinácie boli síce typické pre sieť predajní na Slovensku atď. no ona ta asi nenakupovala. Trolejbus zrazu prudko zabrzdil a jej vypadla stará PET fľaša. Boli na nej ešte otrhané známky po etikete. Vo fľaši sa prelievala kalná takmer hnedá tekutina a v nej žblnkotal malý plod z planej jablone. Pokožka jabĺčka bola zošúverená rovnako ako pokožka na jej rukách, ale zdá sa, poslúžilo účelu a i napriek všetkému osviežilo chuť vody zozbieranej ani neviem odkiaľ.

Sokolská. Do trolejbusu sa nahrnuli ľudia a medzi nimi aj šperkami ovešaná pani v rokoch. Plavé vlasy učesané do dokonalosti, starostlivo vyberaná károvaná sukňa, čokoládovohnedý menšestrový kabátik, nevýrazné oči. Jediné jasné, čo na nej žilo, boli okrem obrovskej briliantovej brošne v tvare chrobáka aj masívne prstene takmer na každom prste ruky. Ich lesk prevyšoval aj žiarivé oči naradosteného dieťaťa. Tie polodrahokamy na nich boli veru obrovské. A hoci jediné voľné miesta, ktoré sa núkali boli dve hneď vedľa žobráčky, ona si na ne nesadla. Hoci mala svetom zjavne už svoje nachodené a nohy jej už viac neslúžili ako slúžili, ani jej ťažké čačky ju nestiahli so sebou dolu. Dolu na sedadlo vedľa nej. Jej zrak neklesol, len zmenil orientáciu a jej nos prevýšil čelo. Žobráčkine oči pozreli akoby na nebesia a začala sa modliť. Nerozumel som jej ani slovo.

Moja zastávka. Zapol som si kabát a siahol do poloprázdneho vrecka. Nahmatal som v ňom mobil, kľúče s dreveným amuletom v tvare trojlístka a aj modrý papierik. Dvere sa otvorili. Vstal som a modrý papierik o hodnote päťdesiat korún som jej vložil do rúk. Poďakovala. Cítil som mnoho. Možno údiv ľudí. Takmer zdesenie. Aj vďaku.

Keď som vystúpil, otočil som sa a venoval jej ešte pohľad. Matne som cez zarosené okná trolejbusu zrakom zachytil slzu, ktorá jej skĺzla po líci. Jagala sa viac než slnko. Viac ako šperky starej pani.

Listy sa zahmýrili vo vzduchu a ja som cítil, že ma ovial ľudský chlad vznášajúci sa z okolia. V tom momente som vedel, že prišla jeseň.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V pozadí detvianskej kauzy sa objavuje Kotleba a spravodajcovia

Firma z Bránikovho blogu robila čistky

Sĺpček Zuzany Kepplovej

Čo by mal Šefčovič pochopiť

Veru, nie sme ako Španieli.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Ako nevidiaci zistí, že má šaty rovnakej farby

S čím všetkým sa musí nevidiaci vysporiadať.


Už ste čítali?